Môj stock picking v praxi a ako som zarobil svoj prvý korunový milión.
Ako som už písal v minulom diely svojho seriálu, jednu časť svojich financií som vložil z dôvodu lepšej diverzifikácie do akciových fondov a druhú časť som si nechal na investovanie priamo do akcií konkrétnych spoločnosti. Otvoril som si teda investičný účet u domáceho o.c.p., ktorý spĺňal všetky požadované podmienky (licencie, dohľad a ochrana klientov), zároveň som sa osobne poznal aj s manažérom a majiteľom tejto spoločnosti, teda konečne som mohol začať investovať.
Ibaže ako si vyberať konkrétne spoločnosti, do ktorých zainvestujem? Nápady a podnety prichádzali postupne a rôznymi spôsobmi. Sú to určite minimálne desiatky spoločností, ktoré sa v mojich investičných portfóliách za celú dobu ocitli. Na mnohé z nich si už ani nespomeniem, iné naopak zostanú v mojej pamäti určite ešte veľmi dlho. Pri niektorých z nich si pamätám celkom presne, čo bolo impulzom na ich kúpu alebo predaj. Nie je žiaľ priestor a ani môj zámer, aby som tu spomenul väčšinu z nich, no aspoň pár príkladov svojho „stock pickingu“ uvediem. Chcem na nich ilustrovať svoje motívy a dôvody, prečo sa ocitli na mojom zozname.
Bolo to niekedy v druhej polovici deväťdesiatych rokov, keď som pri tankovaní do svojho auta na čerpacej stanici spoločnosti Slovnaft hromžil nad tým, prečo je na rozdiel od Rakúska (ktoré je od BA vzdialené len pár kilometrov), u nás na Slovensku benzín taký drahý. Vysvetľoval som si to najmä monopolným postavením Slovnaftu na našom trhu. Popravde, do ich cenotvorby som nevidel, ale tento dôvod sa mi zdal byť logický.
Pozrel som si základné údaje tejto spoločnosti a zistil som, že celkom pravidelne vypláca slušnú dividendu. A tak som sa rozhodol, že si začnem postupne kupovať akcie Slovnaftu. Boli roky lepšie, aj horšie a hoci dividendy nechodili úplne každý rok tak myslím, že väčšinu času, po ktorý som tieto akcie vlastnil, som inkasoval celkom slušné zhodnotenie. A som si tiež istý, že by som ich vlastnil až do dnešných dní nebyť toho, že hlavný akcionár sa rozhodol z burzy stiahnuť akcie a následne ma proti mojej vôli zo spoločnosti vytesnil cez využitie inštitútu „squeeze-out“ (jedná sa o proces, kedy majoritný akcionár po splnení istých zákonom stanovených podmienok, môže vyplatiť ostatných minoritných akcionárov za cenu stanovenú zákonom).
Jednoducho mi vyplatili cenu za akciu určenú podľa zákona a ja som prestal tieto akcie vlastniť. Vyvlastnenie malo za následok 2 veci. Prestali mi chodiť zo Slovnaftu dividendy (peniaze som presunul na kúpu iných akcií), pretože som už viac nebol akcionárom tejto spoločnosti. A tou druhou zmenou v mojom živote bolo to, že som prestal tankovať na benzínkach Slovnaftu (čo som dovtedy preferoval, pretože som predsa platil tak povediac aj sám sebe). Slovnaft takto vo mne stratil nielen akcionára, ale aj stáleho zákazníka.
Dolfiho TIP! Prečítajte si tiež predchádzajúcu časť: Veľký seriál: Moja investičná cesta (časť IV.)
Písal sa rok 2002. Boli to takmer 2 roky od mojej pracovnej cesty, ktorú som v rámci AOCP absolvoval do USA, kde sme okrem iného navštívili väčšinu búrz cenných papierov nachádzajúcich sa v Chicagu a New Yorku. Pri prílete do Chicaga ma z výšky fascinoval pohľad na obrovské množstvo satelitných rezidenčných častí v okolí tohto veľkomesta. A tam som sa rozhodol, že v budúcnosti by som si mal v okolí BA zadovážiť nejaký ten pozemok, ktorý časom využijem na stavbu vlastného rodinného domu.
Vhodný čas nastal v roku 2002, čo bolo podmienené súbehom viacerých faktorov, no jedným z nich bola aj skutočnosť, že mala končiť štátna bonifikácia úrokovej sadzby na celú dobu hypotekárneho úveru. A tak som si v lete vyhliadol vhodný pozemok (mimochodom tieto riadky píšem sediac v objekte, ktorý je umiestnený práve na tom pozemku, aj keď od kúpy k realizácii prestavby pôvodného objektu uplynulo ešte ďalších 10 rokov) a tento pozemok som kúpil. Keďže však cena pozemku aj s chatou, ktorá na ňom stála, bola viac ako dvojnásobná oproti mojím vtedajším úsporám, bol som nútený časť kúpnej ceny financovať formou úveru.
Opäť som mal na výber z dvoch možností (tak to v živote chodí, takmer vždy máme viacero alternatív, z ktorých si môžeme vyberať). Prvou bolo, zobrať si v banke minimálny úver na iba dofinancovanie chýbajúcej časti. To by som ale musel rozpredať celé svoje vtedajšie portfólio a vzdať sa tak svojej dlhodobej finančnej rezervy, čo sa mi práve nechcelo, keďže sa predsa jednalo o dlhodobú rezervu. Druhou možnosťou bolo, požičať si v banke plnú sumu (v tom čase to banky ešte umožňovali, teda zobrať si hypotéku vo výške 100% kúpnej ceny). A tak som zrealizoval nasledovnú operáciu. Predal som časť svojho portfólia, z banky si zobral plnú sumu a za sumu, ktorá mi zostala po predaji časti môjho portfólia som si kúpil hádajte čo?
Áno, ak ste tipovali, že práve akcie VÚB banky, tak ste tipovali správne. Pred touto operáciou som si totiž pozrel aké dividendy banka vypláca a vyšlo mi, že aj keď sa ich výška medziročne menila, tak čistý priemerný dividendový výnos predstavoval ročne viac ako 5% (už si nepamätám presne, ale myslím, že to bolo dokonca niekde medzi 6-7%). Pôvodná úroková sadzba na poskytnutý úver bola v prvom roku 7,3%, pričom z toho som mal štátnu bonifikáciu vo výške 2,5% ročne na celú dobu splatnosti úveru. Takže moja efektívna sadzba pri tomto úvere bola 4,8%, čo bolo menej ako dividendový výnos z držby akcií. Okrem toho tá pôvodná sadzba 7,3% postupne rokmi klesala (aj keď menej ako by podľa trhových podmienok klesať mala), no keďže sa takto banka správala, čo myslíte, aký to malo následok? Ak hádate, že výšky dividend medziročne rástla, tak máte opäť pravdu. Takže ten pomalší pokles úrokov na mojej hypotéke ma bolel o niečo menej.
K tým dividendám ešte jeden zážitok priamo z pokladne tejto banky, kde som si raz ročne prišiel vyzdvihnúť dividendu. Nezabudnem na výraz pracovníčky pracujúcej pri pokladni tej banky, keď som si jeden rok prišiel ako obyčajne vybrať svoju dividendu. Tak som jej dal radu zdarma, aby pouvažovala nad kúpou akcií zo svojej výplaty. Bohužiaľ akcie VÚB už dnes nevlastním, nakoľko pred pár rokmi nasledovali príklad Slovnaftu a ja som bol opäť zo spoločnosti vytesnený. Je to škoda nielen pre mňa, ale aj našu domácu burzu, pretože takto z nej postupne podchádzali naozaj kvalitné emisie, ktoré stálo za to mať vo svojom portfóliu. Ale taký je už život, netreba nariekať, pretože každá zmena prináša nové príležitosti. Len treba otvoriť oči a rozhliadať sa okolo seba.
Dolfiho TIP! Prečítajte si tiež predchádzajúcu časť: Veľký seriál: Moja investičná cesta (časť IV.)
V prípade mojej investície do akcií spoločnosti Železiarne Podbrezová sa jedná o príbeh, ktorý sa začal odvíjať podstatne skôr, než som kúpil prvú akciu tejto spoločnosti. V roku 1998 som nastúpil do Asociácie obchodníkov s cennými papiermi, ktorá v prvých rokoch môjho pôsobenia odovzdávala v rámci konania medzinárodného finančného veľtrhu Finex, konanom v Banskej Bystrici, cenu „Pro-Aperitione“. Jednalo sa o cenu „Za otvorenosť“, udeľovanú spoločnostiam, ktorých akcie boli obchodované na verejnom trhu, a ktoré boli voči svojim akcionárom a investorom najviac otvorené a transparentné.
Následne po tom ako som sa stal členom Burzovej komory, som sa rozhodol, že časť svojej odmeny za členstvo v komore budem pravidelne investovať práve do akcií obchodovaných na domácej burze. No a keďže medzičasom moje portfólio už obsahovalo niekoľko akciových titulov domáceho trhu, jednak ešte z čias kupónovej privatizácie a jednak postupným nákupom iných titulov (napr. spomenutý Slovnaft, resp. VÚB), tak som hľadal na domácom trhu zaujímavú investičnú príležitosť. A hovorí sa, že kto hľadá, ten aj nájde. A aj ja som našiel, a teda nie hocijakú, ale doslovne „zlaté vajce“.
Prechádzal som si jednotlivé tituly, ktoré mali aspoň akú takú likviditu na burze. Na našom trhu boli v tom čase ešte stále stovky spoločností z I. vlny kupónovej privatizácie, avšak mnoho z nich sa prakticky vôbec neobchodovalo, čiže ich likvidita (denné množstvo obchodovaných akcií na trhu) bola takmer nulová. Našťastie sa to netýkalo akcií spoločnosti Železiarne Podbrezová, ktorých likvidita s ohľadom na moje investície bola dostatočná. A tak som si spomenul, že len pár rokov späť to bola práve táto spoločnosť, ktorú sme ako AOCP oceňovali za jej otvorenosť voči investorom. To bol prvý veľmi dôležitý bod. To čo je vo svete celkom bežné, u nás bohužiaľ ešte stále nie je samozrejmosťou. Hovorím o vzťahu spoločnosti ku svojím investorom, odborne sa to nazýva aj „Corporate Governance(riadenie) Postupy, prostredníctvom ktorých sa stanovujú ciele právneho subjektu, identifikujú sa spôsoby ich dosahovania a meria sa výkonnosť subjektu. Ide predovšetkým o nadviazanie vzťahov medzi majiteľmi subjektov, predstavenstvom, manažmentom, používateľmi a regulátormi, ako...“. No táto spoločnosť bola v tomto smere svetlou výnimkou a nielen v tomto. Množstvo manažérov spoločností, ktoré prechádzali po roku 1989 transformáciou, tento proces z mnohých dôvodov nezvládli. Nie vždy to bolo samozrejme z dôvodu zlyhania manažmentu, aj keď v mnohých prípadoch to šlo práve na vrub neschopných alebo príliš chamtivých manažérov, ktorí hľadeli v prvom rade na svoj osobný záujem a prospech. V tomto prípade tomu našťastie tak nebolo. A výsledky bolo vidieť na tom, ako spoločnosť prosperuje.
Zrejme všade inde na svete, by takáto spoločnosť neunikla pozornosti investorov. To ale nebol prípad Slovenska. A to je tá druhá strana mince nášho kapitálového trhu, resp. komparatívna výhoda jeho fungovania. Tým, že leží na periférii záujmu investorov, tak je väčšia pravdepodobnosť, že na ňom nájdete aj niečo naozaj hodnotné. Aj keď popravde mám za to, že je to stále čoraz ťažšie…
No takže, máme tu spoločnosť dobre spravovanú, otvorenú voči investorom, ktorej sa ekonomicky darí, čo sa prejavuje tiež tým, že vypláca aj dividendy. A keď si podelíme cenu jej akcie na burze (P – ako „price“, čiže cena), generovaným čistým ziskom na jednu akciu (E – ako „earning“, čiže zisk na akciu), tak dostaneme hodnotu v rozmedzí 4-5. Čiže pomer P/E bol v čase, keď som začal postupne investovať do akcií tejto spoločnosti, na hodnote niekde medzi 4 až 5. Uvedené číslo Vám hovorí, že za koľko rokov by ste dostali späť cenu, ktorú ste zaplatili za jednu akciu, ak by sa ročný zisk spoločnosti nemenil. To znamená, zostal by na poslednej známej hodnote. Bežná hodnota u iných spoločností sa pohybuje niekde na úrovni 12, pričom v súčasnosti je vďaka extrémne lacným peniazom z centrálnych bánk táto hodnota ešte omnoho vyššia. Postupom času ako túto spoločnosť objavovali aj ďalší investori a cena jej akcií na trhu takmer kontinuálne rástla, sa zvyšoval aj pomer P/E, no ja som dokázal akcie tejto spoločnosti dlhodobo systematicky kupovať s tým, že drvivá väčšina mojich nákupov bola za ceny s P/E pod 8. Tento proces postupného budovania pozície trval cca 3 roky a potom jedného dňa prišiel môj prvý skutočný výplatný deň.
Bolo to v lete 2008, čo viem časovo zaradiť celkom presne s ohľadom na to, čo nasledovalo po tomto predaji. No ešte pred tým než sa tomu budem venovať, uvediem samotný dôvod predaja celej mojej pozície v danej spoločnosti, čo sa u mňa nedeje príliš často, pretože som skôr dlhodobý investor (teda s výnimkou obdobia, ku ktorému sa ihneď dostanem). Tým dôvodom predaja bola skutočnosť, že spoločnosť Železiarne Podbrezová sa rozhodla opustiť verejný trh, a teda sa stiahnuť z burzy. A hoci na rozdiel od Slovnaftu a VÚB nedošlo k vytesneniu drobných akcionárov, čiže akcie by som mohol vlastniť až do súčasnosti naďalej (teda aspoň predpokladám, po predaji som prestal sledovať ďalší vývoj týkajúci sa tejto spoločnosti), tak otázka likvidity je pre mňa dosť podstatná. A keď som zobral do úvahy predajnú cenu, za ktorú som mohol realizovať svoj „exit“, tak som mal v celku jednoduché rozhodovanie čo urobiť. Všetky akcie danej spoločnosti majúce na svojom účte som predal. Berúc do úvahy všetky faktory (vložená investícia, percentuálne zhodnotenie, absolútna výška dosiahnutého zisku ako aj doba držby), tak možno bez váhania konštatovať, že sa jednalo dovtedy o jednoznačne moju najlepšiu a najvýnosnejšiu investíciu tak v % zhodnotení ako aj v absolútnom čistom zisku. Konečne som zarobil svoj prvý milión ! ! ! (len škoda, že v korunách a nie rovno v eurách).
Pokračovanie seriálu bude opäť už o 2 týždne.
Róbert Kopál
Riaditeľ Asociácie obchodníkov s cennými papiermi
Dolfiho TIP! Prečítajte si tiež predchádzajúcu časť: Veľký seriál: Moja investičná cesta (časť IV.)
