Vraví sa, že treba byť v správnom čase na správnom mieste.
No ja doplním, že aj na takúto kombináciu priestoru a času treba byť pripravený a správne zareagovať. Neraz totiž stačí skutočne málo a život sa môže uberať úplne inou cestou.
Za svoju profesijnú cestu vďačím textovému editoru T602 (Text602). Išlo v podstate o vylepšený písací stroj v počítači. Výučba jeho vylepšenej verzie (teda windowsáckej podoby) WinText602 so širokými možnosťami úpravy textu bola podnetom na vytvorenie stredoškolského časopisu. Ten sme dokázali tvoriť na mesačnej báze tri roky (neskôr už, samozrejme, vo Worde) a ako sa po rokoch ukázalo, dokázali sme ho tvoriť na profesionálnej úrovni. Až o pár rokov neskôr som totiž zistil, že nastavené procesy sme mali identické ako bežné printové médiá, aj keď u nás to bolo s dlhšou periodicitou.
Univerzitné štúdium si vyžadovalo okrem zvládnutia skúšok aj absolvovanie povinnej praxe. To bol dôvod, prečo som porozosielal žiadosti do rôznych firiem a jednou z nich bol Ecopress, vtedajší vydavateľ Hospodárskych novín.
Reakcia z novín bola: príďte. Na dohodnuté stretnutie som prišiel včas. Ja. Nie redaktor, ktorý ma na stretnutie pozval. Počas odchodu po polhodinovom čakaní som pred výťahmi stretol spolužiačku, s ktorou sme tvorili obsah školského časopisu. Zarozprávanie sa s ňou a jej odporučenie na zotrvanie v čakaní vyústilo do externej spolupráce s novinami. Päťminútové zdržanie so známou tvárou znamenalo, že som sa dohodnutého stretnutia dočkal.
Úplne prvou úlohou zadanou vedúcim prílohy Burzové noviny bolo napísanie krátkej správy z Burzy cenných papierov v Bratislave. Nebolo to vôbec komplikované – prísť, vypočuť si Ľuboša Lopatku, vtedy šéfa štúrovských papierní, odovzdať predpripravenú tlačovú správu, skrátiť ju na požadovanú dĺžku a odoslať na grafické spracovanie. V novinách sa tak pri správach začalo objavovať moje meno.
Bola to doba nielen kešu, ale aj faxovania, zanechávania odkazov u sekretárok a čakania na osobné stretnutia. Práca hodná študenta, ktorý voľný čas menil za skúsenosti.
Sprvu bolo mojou úlohou písanie krátkych správ o slovenských firmách – hospodárske výsledky, aktuálna situácia či plány do budúcnosti. Vodítkom pri výbere konkrétnych firiem bol telefónny zoznam (áno, začal som písmenom A). Niečo ako register(Registrátor) Subjekt, ktorý zaznamenáva vlastníctvo cenných papierov v mene emitenta. účtovných závierok či Finstat boli iba v ríši fantázie, webovú stránku, ak ju vôbec firma mala, trvalo načítať v porovnaní so súčasnosťou večnosť. Nebolo nad osobné stretnutie. Neraz som dostal termín na šiestu hodinu – raňajšiu. To v prípade, ak išlo o živočíšnu výrobu.
Obsahom dennej prílohy Burzové noviny bolo dianie na slovenskom a zahraničnom kapitálovom trhu. Bolo o čom písať. Na svojich pravidelných tlačových konferenciách Burza cenných papierov v Bratislave informovala o obchodovaní s cennými papiermi, pričom na každú tlačovú konferenciu bol prizvaný hosť – buď zástupca niektorého z emitentov alebo osoba s dosahom na dianie na kapitálovom trhu. Obchodovalo sa s akciami i s dlhopismi. K tomu sa do môjho zamerania pridali podielové fondy, ktorých pôsobenie na trhu upravoval novovzniknutý zákon o kolektívnom investovaní. Práve tento zákon sa mi stal základnou pracovnou pomôckou, keďže mojou náplňou práce sa neskôr stalo mapovanie tejto časti trhu.
Redakcia sídlila v tej istej budove, ako banka. Redakcia bola na 22., banka na niekoľkých poschodiach. Cesta do redakcie novín tak bola spojená s určitou pravdepodobnosťou stretu so zamestnancami banky z oddelenia HR. Aj do tejto banky som svojho času posielal žiadosť o brigádu. Voľné miesto síce nemali, no nejakým spôsobom si ma personalistka zapamätala. A raz som na moju otázku, či už sa nejaké brigádnické miesto uvoľnilo, započul kladnú odpoveď. Oddelenie platobných kariet a neskôr IT mi ukázali banku zvnútra.
Banka mi bola dobrou školou po viacerých stránkach. Nebolo zvykom, aby brigádnici mali emailovú adresu s bankovou doménou, pracovný počítač, telefónnu linku či samostatnú kanceláriu. Neviem, či som bol prvý brigádnik s takýmto vybavením, no zamestnanci, u ktorých som si ho vybavoval, boli mierne zarazení. Dodnes si pamätám na zhrozený výraz kolegyne, keď som sa do telefónu predstavil svojím menom a názvom banky. Na moju protiotázku, ako inak by som mal dvíhať telefón, som však odpoveď nedostal. Dve brigády popri univerzitnom štúdiu som ťahal tri roky.
Postupné naberanie pracovných poznatkov a skúseností vyústili do pravidelných príspevkov v novinách a ich odborných prílohách. Vďaka nim prišla ponuka z časopisu Investor. Oblasť kolektívneho investovania sa tak rozšírila o poistenie, bankové produkty, dôchodkové sporenie, lízing a finančné sprostredkovanie. S pribúdajúcimi znalosťami o produktoch sa začala prejavovať absencia praktických skúseností s nimi.
Prvý stret s finančným svetom bol, samozrejme, bežný účet v banke. Prvá voľba bol krok úplne vedľa a po pár mesiacoch som ho zrušil. Dnes niečo samozrejmé – študentský účet – nebola samozrejmosť tak pre študentov ako ani pre banky. Svoj som si vybral na základe vlastného prieskumu trhu (študentský účet nemala každá banka a nie každá ho ponúkala zdarma, pričom podmienky neboli zverejnené na webových stránkach).
Iný postup som zvolil pri investíciách. Investičný účet som si otvoril takmer u každého, koho produkty som spomínal vo svojich príspevkoch. Začal som konzervatívne, no nie s peňažným fondom, pretože 1000 korunový poplatok bol vzhľadom na zamýšľanú investíciu doň, bežný príjem a očakávaný výnos príliš vysoký. Úvodné peniaze smerovali do fondov zameraných na slovenské dlhopisy. K nim som pridal pravidelné investovanie do akciových stratégií. Ako redaktor som tak spoznal tajomstvá portfóliového manažmentu, ako klient som získal informácie o komunikácii správcov. Chýbal mi však ešte jeden pohľad.
Nespokojnosť s kvalitou ponúkaných služieb poradcami pri kupovaní finančných produktov vyústili do vstupu do sprostredkovateľského biznisu. Pre moje neskoršie potešenie život chcel, aby som nevstúpil do veľkej MLM štruktúry ale do spoločnosti s iba trojúrovňovou hierarchiou. A nie, nebol som oslovený v kaviarni. Oslovil som zástupcu spoločnosti, ktorého odpovede na moje novinárske otázky sa mi najviac páčili.
Požiadavky na vstup do sveta „finančných poradcov“ neboli náročné. Žiadne testy či licencie. Patril som však, čo sa týkalo rozsahu a úrovne znalostí o finančných produktov a skúseností s nimi, k výnimkám. Veľkou pridanou hodnotou v tomto svete boli pre mňa školenia na obchodnícke zručnosti. Vďaka nim som začal vnímať predaj akýchkoľvek produktov či služieb úplne inou optikou.
Po sedemnástich rokoch aktívnej tvorby obsahu v printových médiách som prešiel na druhú stranu. Z citujúceho som sa stal citovaným. Začal som pôsobiť ako analytik porovnávajúci finančné produkty.
Skúškové obdobia na univerzite ma naučili dve veci: 1, deň má dvadsaťštyri hodín a jednu noc; 2, ak predmety na seba nadväzujú, stačí sa ten prvý naučiť poriadne a neskôr už iba využívať synergiu. Tá synergia pri súčasnom pôsobení v dvoch svetoch financií umožňuje podstatne lepšie pochopenie ich fungovania. A takúto synergiu sa snažím využívať dodnes, pretože prínos z nej majú tri strany.
Pavel Škriniar
Začínal ako management trainee v Tatra banke, bol novinárom v Hospodárskych novinách, písal pre časopis Investor a Financie v pohode. Na Fakulte podnikového manažmentu Ekonomickej univerzity v Bratislave sa zameriava na finančnú analýzu podniku, podnikové financie, platobné služby, manažment a finančné poradenstvo. Pôsobí aj ako finančný agent. V minulosti prešiel cez FinCo&Partners a FinConsulting, pracoval ako analytik u finančných agentov Finančná hitparáda, Finportal a aktuálne je investičný a úverový analytik vo Swiss Life Select Slovensko.
