Investovanie je otázkou rozhodnutia a principiálneho postoja k svojej vlastnej budúcnosti.
V tejto časti seriálu sa pokúsim stručne (teda aspoň dúfam) zrekapitulovať svoje doterajšie profesionálne pôsobenie.
Počas posledných dvoch rokov štúdia na VŠ som sa intenzívnejšie začal zaoberať otázkou, ktorým smerom sa vydať pri hľadaní svojho uplatnenia. Našťastie napriek tomu, že som študoval na elektrotechnickej fakulte, dostali sme možnosť vybrať si okrem predpísaných predmetov aj z ponuky tzv. povinne voliteľných predmetov. Väčšina z nich sa samozrejme týkala odboru elektrotechniky, no jeden z nich bol podnikové hospodárstvo a manažment. A práve tento som si vybral napriek faktu, že nám ho vedenie katedry vyslovene neodporúčalo. Dôvod prečo som si ho zvolil, bol záujem o nový fenomén súvisiaci s transformáciou ekonomiky na trhovo orientovanú, čo ma v kombinácii s práve prebiehajúcou kupónovou privatizáciou začalo čoraz viac zaujímať.
Dôsledkom tejto mojej voľby daného predmetu bolo zistenie, že trhovo orientovaná ekonomika a kapitálový trh ako jej integrálna súčasť, sú pre mňa podstatne zaujímavejšie a vzrušujúcejšie než oblasť elektrotechniky. A tak ešte pred dokončením VŠ štúdia, som bol definitívne rozhodnutý hľadať si profesionálne uplatnenie v oblasti kapitálového trhu.
Dolfiho TIP! Prečítajte si tiež predchádzajúcu časť: Veľký seriál: Moja investičná cesta (časť I.)
Po úspešnom ukončení vysokej školy som v októbri 1993 nastúpil na základnú vojenskú službu (ZVS). Počas 1 roka trvajúcej ZVS som mal dostatok času a možnosti rozširovať svoje teoretické ako aj praktické skúsenosti s investovaním. V rámci svojej služby som totiž väčšinu času strávil pri PC zbieraním a spracovaním údajov. A popri tom som mal dostatok voľného času (najmä počas nočných zmien), venovať sa zberu údajov o cenách akcií obchodovaných na verejnom trhu so snahou o ich analýzu a vyhodnocovanie.
Okrem toho som dostával mesačný žold vo výške 70, a neskôr po povýšení 90 korún mesačne. No a keďže o ubytovanie a stravu sa mi starala armáda, tak časť tohto pravidelného príjmu som sa rozhodol investovať do nákupu akcií. Keďže som slúžil v Bratislave, tak v čase vychádzky som občas zašiel na Miletičovú ulicu, kde sídlil RM System, ktorý zabezpečoval tzv. mimoburzový trh, v rámci ktorého bolo možné predávať a nakupovať akcie spoločností z I. vlny kupónovej privatizácie. Pred kúpou piva, som uprednostnil nákup pivovaru (teda samozrejme nie celého, taký žold nemá ani generál, takže sa uspokojím aj s podstatne menším podielom).
Počas ZVS som pochopil, že investovanie je otázkou rozhodnutia a principiálneho postoja k svojej vlastnej budúcnosti. Veľa ľudí je presvedčených, že na investovanie nemajú dostatok peňazí, resp. že investovanie je len pre bohatých. Pravda je ale taká, že investovanie je dostupné prakticky pre každého, dokonca aj pre človeka s nízkym príjmom. A je to práve investovanie, ktoré je prakticky jedinou vhodnou možnosťou efektívneho budovania si dlhodobej finančnej rezervy. A paradoxne sú to práve ľudia s nižšími príjmami, ktorí si potrebujú budovať dlhodobú finančnú rezervu viac, ako tí ktorých príjmy sú nadštandardné. Aj keď je pravdou, že finančnú rezervu potrebuje v princípe každý, bez ohľadu na príjem. Takže moje osobné portfólio sa počas ZVS postupne rozširovalo o akcie vybraných spoločnosti nakúpených na mimoburzovom trhu.
Po absolvovaní ZVS a s využitím svojich drobných teoretických a prvých praktických skúseností s investovaním, som sa na jeseň 1994 vydal hľadať spoločnosť, v ktorej by som mohol naštartovať svoju profesionálnu budúcnosť. Keďže kapitálový trh bol v tom čase prakticky v začiatkoch a ešte stále viac spololočností v tejto oblasti vznikalo ako zanikalo, pričom odborníkov s praxou ako aj absolventov VŠ bolo málo, resp. takmer neexistovali, nebol veľký problém nájsť si spoločnosť, ktorá by ma zamestnala. Obzvlášť, keď som pri pohovoroch využil prezentáciu takmer rok budovaného systému evidencie a vyhodnocovania kurzov väčšiny verejne obchodovaných spoločností.
Zo 4 možností som si aj po odporúčaní svojho známeho majúceho už väčšie skúsenosti, nakoniec vybral menšieho zahraničného obchodníka s cennými papiermi. Jednalo sa o spol. EastBrokers Slovakia, o.c.p., a.s., v ktorej som nastúpil na pozíciu analytika kapitálového trhu. Výhodou menších spoločností je, že Vám dajú šancu sa veľa naučiť a to za krátky čas.
A tak som sa začal učiť. Otvoril som múdre knihy a študoval technickú analýzu. Spustil aplikáciu MetaStock a porovnával rôzne ukazovatele a testoval a testoval a testoval. Hľadal som formácie, kladivá a hlavy s ramenami, indexy relatívnej sily a kĺzavé priemery atď. Všetko v snahe nájsť tie správne parametre, ktoré mi povedia či danú akciu momentálne kúpiť, alebo predať. Bol som predsa analytik, ktorého firma platí, aby jej povedal, ktoré akcie kúpiť, a ktoré zas predať. Spomínam si na ten pocit, najmä v prvých týždňoch od svojho nástupu, keď som sa cítil vo firme ako „piate koleso pri voze“. No jednoducho som mal pocit, že všetci okolo mňa svojou prácou prinášajú firme úžitok a peniaze a ja jediný som pre firmu len náklad bez zjavného prínosu. Pri veľkej firme to tak možno nie je, no pri malej som mal pocit, že takto to nemôže ísť dlho ďalej a fakt som v prvých týždňoch žil v tom, že jedného dňa sa u mňa zastaví môj šéf a rozlúči sa so mnou.
A tak som sa snažil hľadať, v čom by som pre firmu mohol byť čo najväčším prínosom a postupne som k tým analýzam pridával aj aktivity zamerané na obchodovanie s cennými papiermi, predovšetkým s akciami na verejnom trhu. Burza cenných papierov v tom čase už sídlila na Vysokej ul. 17 v Bratislave a naša firma mala kancelárie presne oproti burze cez ulicu. Čiže z našej kancelárie na parket burzy to nebolo viac ako 20 metrov. V tom čase som však svoje osobné investície na burze ešte nerealizoval, tie prišli až o niečo neskôr.
Po ôsmich mesiacoch od môjho nástupu do prvého zamestnania, ma oslovil bývalý kolega s ponukou práce pre investičnú spoločnosť, ktorú pre účely druhej vlny kupónovej privatizácie založila najväčšia domáca banka Slovenska. Jednalo sa o spol. Sporiteľňa Invest, i.s., a.s. Berúc do úvahy fakt, že spoločnosť mala reálnu šancu byť najväčším investičným fondom pre druhú vlnu KP, tak tejto ponuke bolo ťažké odolať. A tak som sa v priebehu roka 1995 dostal k správe finančných aktív v hodnote niekoľkých miliónov Sk a riadil investične portfólio danej spoločnosti.
Z titulu svojej pozície (najskôr správca portfólia, neskôr aj člen predstavenstva), som zodpovedal za tvorbu a realizáciu investičnej stratégie. V tom čase sa jednalo najmä o nákupy a predaje cenných papierov pozostávajúcich z akcií a dlhopisov za účelom efektívneho zhodnocovania voľného finančného majetku spoločnosti. Hlavným poslaním spoločnosti bola účasť v rámci druhej vlny kupónovej privatizácie, ktorá sa však s ohľadom na rozhodnutie vtedajšej vlády, zmenila na dlhopisovú, čo znamenalo nenaplnenie pôvodného poslania spoločnosti. Keďže činnosť spoločnosti s ohľadom na uvedenú skutočnosť išla do útlmu, rozhodol som sa začiatkom roku 1996 reagovať na ponuku pracovať pre domácu banku.
Nastúpil som do Slovenskej kreditnej banky, a.s. Tu som zastával post riaditeľa odboru kapitálového trhu. V rámci tejto pozície som riadil menší tím ľudí a zodpovedal za investície banky do cenných papierov, vrátane obchodovania pre klientov banky. Napriek faktu, že sa jednalo o menšiu domácu banku (v porovnaní s prvým zamestnaním), bol rozdiel citeľný, nakoľko v banke len moje oddelenie malo približne toľko ľudí ako bol celkový počet osôb u prvého obchodníka s cennými papiermi.
Popravde práca v banke sa mi pred nástupom javila takmer ako práca snov, no realita bola naopak taká, že za pár mesiacov som mal pocit stereotypu a príliš tesných mantinelov, ktoré ma zväzovali. Našťastie na pár dlhých mesiacov som si našiel zmysel v budovaní vlastného interného informačno-evidenčného systému, ktorý pre naše oddelenie slúžil na evidenciu pokynov a realizovaných obchodov. Na konci roku 1997 som však dal banke definitívne zbohom a doprial si pár mesiacov odpočinku.
Na jar roku 1998 ma oslovil známy s otázkou, či by som nemal záujem zobrať post riaditeľa Asociácie obchodníkov s cennými papiermi (AOCP). Z mojich predchádzajúcich zamestnaní som mal o tejto organizácii len veľmi strohé informácie. Nakoľko som bol však v tom čase ešte stále voľný, tak som na ponuku kývol s podmienkou, že keď po blížiacich sa parlamentných voľbách dostanem vhodnú ponuku na prácu z biznisu, tak ma z AOCP uvoľnia. Spomínam si že sme riešili ich požiadavku, aby som v AOCP vydržal aspoň rok a ja som si nedokázal predstaviť, čo by som tam celý rok robil…
Odo dňa môjho nástupu do AOCP však uplynulo už viac ako 25 rokov a v súčasnosti mám v hlave stále toľko plánov a nápadov, ktoré by som vedel a chcel v rámci asociácie realizovať, že je mi jasné, že na niektoré z nich jednoducho nebude dostatok času. Dodnes ma neprestávajú baviť a udivovať tie paradoxy života, s ktorými sa stretávame.
Všetky 3 moje predchádzajúce zamestnania som pri nástupe považoval za super prácu, na snáď čo najdlhšie. No najdlhšie som strávil čas v banke a to ani nie 2 roky, pričom ku koncu som mal pocit, že už tam nevydržím ani deň naviac. AOCP bola prvá a doposiaľ jediná práca, na ktorú som mal problém sa upísať aspoň na 1 rok a som v nej nakoniec už viac ako 25 rokov bez pocitu vyhorenia.
Mimochodom tie atraktívne ponuky na zmenu zamestnania po voľbách v roku 1998 naozaj prišli, dokonca z času na čas prichádzajú ďalšie, no zatiaľ som všetky s poďakovaním odmietol.
Dolfiho TIP! Prečítajte si tiež predchádzajúcu časť: Veľký seriál: Moja investičná cesta (časť I.)
V roku 1999 som sa stal členom burzovej komory. V tom čase priamo Zákon o burze cenných papierov definoval, že v 12 člennom zložení burzovej komory, majú byť okrem zástupcov akcionárov, zastúpení aj 3 nezávislí odborníci z oblasti kapitálového trhu. A tak som sa v priebehu roku 1999 stal členom burzovej komory ako zástupca Asociácie obchodníkov s cennými papiermi.
Medzičasom sa zmenil Zákon o burze cenných papierov a uvedené ustanovenie týkajúce sa osadzovania vrcholného orgánu burzy, zo zákona vypadlo. Rovnako ako aj názov tohto orgánu, ktorý sa z burzovej komory premenoval na predstavenstvo, ako je to štandardné pri akciových spoločnostiach.
Ku dňu, kedy píšem tieto riadky, moja misia na burze prekročila 24 rokov. Mnoho ľudí na Slovensku ani netuší, že máme nejakú burzu cenných papierov. A potom je aj nemálo tých, ktorí síce o nej vedia, no sú toho názoru, že domácu burzu jednoducho nepotrebujeme. Ja si to nemyslím a nehovorím to preto, že som podpredsedom predstavenstva danej spoločnosti. Hovorím to z presvedčenia o výhodách a pridanej hodnote lokálnej burzy.
Burzu vnímam ako integrálnu súčasť kapitálového trhu a o funkcii a výhodách kapitálového trhu nemám najmenšiu pochybnosť. Stačí sa pozrieť na mapu sveta a dať si do súvisu ekonomický rozvoj a stav kapitálového trhu a výsledky hovoria jasnou rečou. Ekonomické napredovanie ide ruka v ruke a je bezpochyby determinované rozvojom kapitálového trhu. Fungujúci kapitálový trh je ako krvný obeh v tele človeka, ktorý má za úlohu efektívne zásobovať kyslíkom – teda financiami ekonomiku. Čim je tento obeh lepšie fungujúci, tým z toho ekonomika viac profituje.
Od roku 2002 funguje v podmienkach SR tzv. Garančný fond investícií (GFI), ktorý bol síce zriadený Zákonom o cenných papierov a investičných službách, no keďže hlavnými prispievateľmi do fondu sú obchodníci s cennými papiermi resp. banky poskytujúce investičné služby, tak AOCP zohrala významnú úlohu od samého začiatku jeho vzniku, cez rozbeh jeho fungovania, až po súčasnosť.
Mal som tú česť a príležitosť byť pri písaní zákonných podmienok jeho vzniku a fungovania, cez tvorbu základných dokumentov, vrátane nastavenia podmienok jeho činnosti. Od samotného začiatku jeho činnosti v roku 2002 až do súčasnosti, pôsobím ako člen prezídia fondu.
Fond slúži na krytie nedostupného klientského majetku, ktorý je zverený do správy a úschovy obchodníka s cennými papiermi (o.c.p.). Nakoľko v zmysle Zákona o cenných papieroch je o.c.p. povinný viesť majetok svojich klientov oddelene od svojho vlastného majetku, tak GFI nekryje na rozdiel napr. od fondu ochrany vkladov, riziko ekonomického úpadku o.c.p., ale len riziko tzv. defraudu. Čiže riziko toho, že by o.c.p. siahol neoprávnene na majetok svojich klientov a tento majetok spreneveril. V prípade ekonomického úpadku o.c.p., by totiž majetok jeho klientov vedený na osobitných účtoch prešiel pod správu iného o.c.p.
V podmienkach SR sme doposiaľ za 20 rokov jeho činnosti nezaznamenali jediný prípad, kedy by GFI musel pristúpiť k výplate náhrad za nedostupný klientsky majetok.
Dolfiho TIP! Prečítajte si tiež: Garančný fond investícií – dôležitý kameň v mozaike ochrany klienta
Okrem vyššie uvádzaných spoločností a inštitúcii, v ktorých pôsobím do dnešných dní popri práci pre AOCP, som v minulosti pôsobil istý čas aj v osobitnej rozkladovej komisii Úradu pre finančný trh. Komisia pôsobila ako poradný orgán Úradu pre jeho druhostupňové rozhodovanie. Taktiež som bol nejakú dobu členom skúšobnej komisie Asociácie správcovských spoločností pre výkon odborných skúšok, realizovaných v zmysle Zákona o kolektívnom investovaní. Okrem toho som bol aj členom prípravného výboru a zakladajúci člen Asociácie finančných sprostredkovateľov a finančných poradcov (AFISP).
Vyššie uvedený odpočet, predstavuje sumár subjektov, v rámci ktorých som sa profesionálne angažoval predovšetkým v oblasti investovania na kapitálovom trhu. Po celú uvedenú dobu svojho profesionálneho zamerania na investovanie do nástrojov kapitálového trhu, som sa nadobudnuté vedomosti a praktické skúsenosti, pochopiteľne snažil využiť aj pre naplnenia svojich osobných zámerov a cieľov týkajúcich sa tvorby a zhodnocovania dlhodobej finančnej rezervy.
Na svoje začiatky som poukázal už v prvej a úvodnej časti tohto seriálu. Po prvotných skúsenostiach získaných cez kupónovú privatizáciu a investovaní prvých pravidelne inkasovaných „drobných“ zo žoldu, z ktorých som si dokázal odložiť pár korún na investície do akcií počas ZVS, som v investovaní pokračoval prakticky bez prestávky celú dobu až do súčasnosti.
Za tých 30 rokov môjho osobného investovania som si v praxi otestoval viacero investičných stratégii a prístupov. Veľa som sa naučil, aj keď si uvedomujem, že investovať sa budem učiť celý svoj život. V nasledujúcich častiach svojho seriálu sa pokúsim priblížiť, do čoho a najmä ako som investoval. Kde a akým spôsobom som vyhľadával investičné príležitosti. Aké investične stratégie som volil a aplikoval v praxi.
Pokračovanie seriálu bude už o 2 týždne.
Róbert Kopál
Riaditeľ Asociácie obchodníkov s cennými papiermi
Dolfiho TIP! Prečítajte si tiež predchádzajúcu časť: Veľký seriál: Moja investičná cesta (časť I.)
